Prežil som 12 rokov v slovenskom hokeji. Má náš systém resty?

            Upozornenie: Cieľom článku nie je kritizovať, očierňovať či hádzať vinu na konkrétnych ľudí alebo kluby. Článok je vyjadrením názoru na základe skúseností a jeho cieľom je poukázať na chyby, ktorým je možné sa v budúcnosti vyvarovať. Autor je bývalý hokejista a študent športovej vedy.

Pamätáte si rok 2002? Ach, kto by si to predsa nepamätal. Naša jediná zlatá medaila v ľadovom hokeji spustila ošiaľ. Aj ja som patril medzi chlapcov, ktorí začali hrať hokej v období zlatej éry. Víťazné videá som si z DVDčka púšťal stále dookola. Ako každý malý chlapec, aj ja som mal sen. Že budem stáť na modrej čiare v slovenskom drese a spievať štátnu hymnu so zlatou medailou na krku. Tak ako Šatan, Pálffy, Bondra a ďalší velikáni nášho národného športu. A tak som sa prihlásil na hokej. Dnes, takmer 13 rokov po tom, ako som začal, keď už viem, že takto na modrej stáť nebudem, ma trápi, že takto na modrej už dlhšie nemusí stáť nikto. Cesta bola dlhá, plná chýb. Dopustili sa ich všetci – od samotných hráčov, cez rodičov a trénerov až po funkcionárov. No je len na nás, tých, ktorí sa tomuto športu venujeme, aby sme sa dlhodobou prácou dostali späť na vrchol. Najprv sa však musíme zbaviť kameňov ťahajúcich nás dole (možno aj do Béčka).

Dlhodobo horšie výsledky národného tímu totiž nie sú náhodné. Do produktívneho veku sa dostáva moja generácia. V médiách vidíme a čítame, že máme málo talentovaných hráčov. Skutočne? Ja som ich videl dosť. Áno, s financiami to je už horšie. V zákulisí je však kopec ďalších problémov, o ktorých sa nehovorí a hoci je snaha zmeniť aspoň niektoré z nich, nepadá na najúrodnejšiu pôdu. Ak som ale ja, obyčajný hráč slovenského klubu každý rok musel bojovať s problémami, ako chceme, aby fungoval systém celoplošne?

Začnime od hráčov


Bolo by najjednoduchšie ukazovať prstom na každého a nepripustiť, že aj my sme súčasťou problému. Žiaľ, je to tak. Dnes už totiž nie je také „in“ makať. Mladí chalani majú kopec iných záujmov a šport ide trochu na bočnú koľaj. A to by nebol jediný problém. Často v šatniach panuje „mindset“, že ten, kto chce byť lepši, je skôr terčom srandičiek, než inšpirácie – a to najmä v mladšom veku. Sú to nevinné žartíky (niekedy však zájdu ďalej), no ľahko môžu kolektívne odradiť od poctivého prístupu. Neviem, kde sa to v nás vzalo, od koho sme sa to naučili. Koľkokrát sme si aj pomáhali z tréningu trochu „skrátiť“. Treba však povedať, že väčšine sa niekde vnútri chcelo, potrebovali len nakopnúť alebo dostať motiváciu, ktorá toľko ráz vôbec neprichádzala alebo bola rovno negatívna.  Boli však aj situácie opačné, kedy sa hráči trénujúci naplno hnevali na tých, ktorí to tak nebrali. A výnimkou nebolo ani to, keď sa hneval celý tím na chalanov ignorujúcich tréningovú dochádzku, no stále nominovaných na zápas. Nanešťastie, každý jeden z hore popísaných prístupov problémy iba prehlbuje. Rozoberme ich teda po jednom:

  • To, že hráči nejavia dostatočný záujem nie je iba ich vina. Namiesto sťažovania sa a vyčítania by to mal byť práve tréner (a rodič), kto mladých hokejistov nasmeruje správnym smerom. Chalanov, a obzvlášť v puberte, je potrebné vychovávaťmotivovať. Aj toto patrí k úlohe kouča, nie len pasívne očakávať, kedy príde hráč so 100% záujmom. Takých bude čím ďalej, tým menej.
  • S prvým bodom súvisí aj riešenie na ďalšie problémy. Tréner (aj rodičia) má vplyv na vývoj psychikyprístupu hráčov a mal by správanie škodiace progresu včas identifikovať a snažiť sa ho zmeniť – pozitívnym prístupom. Rovnako by mal stanoviť jasné hranice a eliminovať krivdu v tíme a to najmä v nižších ročníkoch. Ak si budú hráči závidieť, zazerať po sebe či pomáhať si vo flákaní, nikdy nebudú tvoriť tím.
  • Určite sú na Slovensku tréneri a odborníci, ktorí toto dávno vedia. Dôkazom sú online dostupné materiály na stránke zväzu (práca SZĽH je v tomto na oveľa lepšej úrovni, než si hocikto myslí, výsledky však neprídu za deň) a túto prácu je potrebné vyzdvihnúť a dostať do širšieho povedomia. Ja som sa totiž uvedenia do praxe nedočkal.
A trochu serióznej nôty

Ešte chvíľu pri hráčoch ostaneme. Možno ste to postrehli a možno nie. Kedysi sa v novinách objavilo niekoľko článkov o pomeroch v šatni jedného zo slovenských klubov. Stávkovanie, protekcia (aj k tej sa dostaneme), miznúca výstrojhokejky, „mazácky“ prístup a šlo by to ďalej. V takomto prostredí asi kolektív vybudujeme ťažko. Rešpekt voči starším spoluhráčom je samozrejmý, to však platí aj opačne. Je smutné, že sme si navzájom robili napriek. Ešte smutnejšie je, že to kompetentní tolerovali. A nielen to. Viacerým ešte dávali priestor len kvôli ich výkonu. Nemožno sa čudovať, že takýto tím nikdy nebude podávať dlhodobo dobré výsledky a hráči si môžu spraviť akúkoľvek poradu s cieľom namotivovať sa. Bez ochoty odohrať jeden za druhého a pomôcť si napriek chybám tím neuspeje. Riešenie týchto problémov je v rukách trénerov, funkcionárov klubu, rodičov a samotných hráčoch. Tréneri a funckionári sú zodpovední za to, aby sa takéto správanie netolerovalo a bola za neho vyvodená zodpovednosť.  Bez ohľadu na výkon. Rodičia by mali svoje ratolesti správne vychovávať a hráči by si mali uvedomiť, že hokej je kolektívny šport.

Musím však ako hráč byť kritický. Je pravda, že ľudí pracujúcich v hokejových kluboch správanie mladých hokejistov demotivuje. Neraz sme sa správali ako skutočné zvieratá, zničili šatne, výstroj či vybavenie zimného štadiónu a nechávali za sebou spúšť. Nemôžeme chcieť od trénerov, aby prevychovávali dorastencov či juniorov. Otázne je, ako sme sa do tohto bodu dostali. A teraz netvrdím, že je chyba len vo výchove. Správanie v kolektíve je totiž úplne iné než doma. Zrejme je to problém viacerých faktorov. Napríklad tolerovania podobných priestupkov u niektorých jedincov a ich nevyšetrenie či nepotrestanie. Nakoniec, mladí chalani skúšajú čo im bude dovolené. Neospravedlňuje to však vôbec nič.

Prejdime k trénerom

Sedel som na striedačke, nemal som už silu si ani len utrieť zahmlené plexisklo a čakal som ďalšiu spŕšku nadávok. No tentoraz neprichádzala. Pochopil som, že zrejme už nestojím trénerovi ani za to, aby mi vynadalvykričal sa, tak ako bolo zvykom. Jediné čo som v ten moment chcel, bolo zbaliť si výstroj, hodiť ho niekde do rohu a nikdy sa nevrátiť na zimný štadión. Na druhý deň som mu napísal SMSku, že som chorý a neprídem. Odpoveď som nedostal. Miesto toho som sa dozvedel, že už nie je môj tréner. Po 3 rokoch som si myslel, že sa možno niečo zmení. A aj to tak naozaj vyzeralo. Pod jeho vedením sme nepodávali dobré výkony a neskôr som sa dokonca dozvedel, že náš tím chceli odhlásiť zo súťaže a rozpustiť, no po zmene trénera sme sa zlepšili. Diametrálne odlišný prístup nového kouča však bol iba ilúzia. Prešlo iba pár mesiacov a my sme sa opäť nedočkali normálneho prístupu. Nasledovali sľuby, ako dostanú niektorí hráči šancu. Dostali. No nikdy nie skutočnú. Pretože to neboli šance, ale iba vyplnenie priestoru v zostave, keď to bolo potrebné. Akonáhle sa stabilný hráč vrátil (alebo nefilmoval zranenie:)), šanca bola preč, bez ohľadu na výkon náhradníka. A to nehovorím o tom, že niektorí mali hrať bezchybne, inak si posedeli a iní by v pomyselnom diktáte od trénera nedostali päťku ani za 30 chýb.

Celkom rád si prečítam niečo z fyziológie. A celkom rád som si niečo prečítal keď som hrával hokej. Nešlo mi preto nikdy do hlavy, prečo sú naše kondičné tréningy tak silno orientované na aeróbnu vytrvalosť. Sila nula bodov. Výbušnosť? Technika? Rýchlosť? Mohli sme snívať. Zhodou okolností jeden z najlepších kondičných hokejových trénerov, ktorého poznám, patril pod náš klub. A mal na starosť aj našu prípravu. No, iba že by nie. Bol totiž odmietnutý naším koučom, vraj vie zostaviť kondičný tréning lepšie, než človek čo má na to vysokú školu. Mrhanie odtrénovaných hodín, bolesti (aha, a keď sme mali bolesti, odpoveď bola filmujete/nič nevydržíte, hoci je symptóm shin splints dôsledkom neprimeranej bežeckej záťaže), neefektívne tréningy. Anatómiafyziológia nepatrili medzi znalosti našich koučov. Och, to by sme im ešte odpustili, keďže licencie získali ako aktívni hráči. Ak by si dali poradiť od ľudí, ktorí ich študovali. A nenechávali nás dookola robiť zbytočnosti, s ktorými sme prinajlepšom iba mrhali čas a prinajhoršom nám spôsobili zranenia. Aký zmysel má okrem psychickej odolnosti behať pod istý časový limit v -10 okolo štadiónu po zápase? Na regeneráciu mali kompetentní buď nesprávny alebo žiaden pohľad. O prevencii pred zraneniami nehovoriac. Zbytočne veľké tréningové objemy v aeróbnej zóne pred a počas sezóny bez konceptu alebo len zamyslenia sa nad pretrénovaním. Hokej už nie je v 60tych rokoch. Nehrá sa na dlhé striedania. Prevažná väčšina hry je vo vysoko-intenzívnom pásme, využívajúc anaeróbny energetický systém (90%) [1]. Tej sme nevenovali veľa pozornosti. Radšej sme si zabehali ten istý tréning na schodoch bez progresu či spálili posledné zvyšky rýchlosti vytrvalostným behom.

Prirodzene, niektorí hráči odišli do zahraničia. Kvalita tímu možno nebola taká, akú si kompetentní predstavovali. Mali sme nedostatky v taktike, technickej zdatnosti (konkrétne bolo vyčítané spracovanie/odovzdávanie prihrávok a sila striel) či presilovkách/oslabovkách. Sedliacky rozum by nariadil, že musíme tieto veci viac trénovať. To sme chceli veľa. Namiesto toho sme sa dočkali nekonečného korčuľovania. Ba čo viac, naša technická „nezdatnosť“ a jej riešenie korčuľovaním boli o nás prezentované v rozhovore samotným koučom na portáli o mládežníckom hokeji. Presilovku a oslabovku som počas dorasteneckého a juniorského veku trénoval menej než za celý deviaty ročník. Aj takýto prístup nám v rozvoji nepomáhal.

A čo s tým? SZĽH si totiž robí svoju robotu. Na ich stránke v sekcii vzdelávanie je kopa vzdelávacích materiálov pre trénerov, ktorých odborná vzdelanosť je ovplyvnená udeľovaním licencií v minulosti. Povzbudzujúca je snaha zväzu tento problém aktívne riešiť, nezbaviť trénerov licencie a dovzdelávať ich (hoci si niektoré materiály zaslúžia aktualizáciu, niektoré obsahujú nesprávne info viď.výživa, stále ponúkajú aktuálnejšie info, než to čo sme mnohokrát vykonávali). Avšak otázne je, prečo nič z toho nebolo uvedené do praxe.

A vraj nemáme talenty

Túto nepríjemnú vetu som počúval dlho. Nemáme kvalitu. Nemáme talenty. Všetci dobrí hráči odišli. A koho sú to chyby? Alibisticky hádzať vinu na hráčov? Osobne poznám poctivých chalanov ochotných makať. Tak? Aha, už viem. Nikdy sa s nimi nepracovalo. Neboli podporení. Nebola im ukázaná cesta. Namiesto toho boli niektorí zhadzovaní. A hoci mali v danej chvíli menej priestoru (lebo nemali takú výkonnosť), ich ochota trénovať ich mohla posunúť o dva levely vyššie. Lenže to by ich niekto musel naviesť, nedajbože motivovať. Videl som, ako chalani, označení za talenty narodené raz za 10 rokov (zn.autora: o tomto sa dalo minimálne u jedného hráča polemizovať), skončili, pretože sa o hokej nezaujímali. Videl som chalanov, ktorí naozaj talentovaní boli, ako skončili, pretože im nikto neukázal, ako ich talent využiť. Videl som chalanov, ktorí za talenty označení nikdy neboli, ale mali ochotu tvrdo trénovať, no nebolo im ukázané ako. A videl som chalanov, ktorým povedali, že na to nemajú, zbalili sa, odmakali si to inde a pokračujú v kariére. Omyl, vážení funkcionári. Šikovní chlapci tu vždy boli. A nemyslím iba tých, čo si všetko odmakali sami, len preto, že chceli a radšej odišli. Myslím aj tých, ktorí chceli, no nikdy sa na tejto vlastnosti nebudovalo a tých, ktorí na to mali, ale nikoho nezaujímalo, že idú zlou cestou. Hráči sa nevychovávajú sami a potom sa za nich žne uznanie. Hráčov si treba vychovať správnym prístupom. A ten nie je taký náročný. Identifikovať a naviesť usilovnýchdohovoriť talentovaným predsa nestojí milión eur. Iba štipku ľudskosti, snahy a poctivosti. A toto môže byť rozdiel medzi výchovou 1 či 2 hráčov oproti 4-5 (v rozmedzí, dajme tomu, 2 roky). Aj keby len do nižšej ligy.

Máme tu aj novinárov…

Tento odstavec tu možno nikto neočakával. V čase, keď som hral dorasteneckú a juniorskú súťaž, sa nejeden portál venoval mládežníckemu hokeju. Samo o sebe by to bolo super – veď mediálne pokrytie predsa dokáže zvýšiť záujem o šport. No a teraz sa na to pozrime z perspektívy mladého, 16-17 ročného hráča, ktorý je ešte stále vo fáze vývoja a potrebuje sa toho mnoho naučiť. V zápase však urobí chybu, povedzme, že tím stojí 3 body, pretože zo stavu 2:2 súper otočí stretnutie vo svoj prospech. Na internete boli redaktori otvorení a neskôr si nájde o svojej chybe takúto zmienku.

…následne hráč domáceho mužstva (za toto dosaďte meno) nabil súperovi na gól a zabezpečil mu zisk 3 bodov…

Hráč príde z ľadu, vypočuje si krik a nadávky trénera, v šatni mu to tiež dajú spoluhráči pocítiť, po ceste zo zimáku na neho zazerá polovica rodičov, doma sú síce miernejší, avšak stále vyčítaví a aby toho nebolo málo, ešte si o svojom pochybení, ktoré ho tak veľmi mrzí, prečíta aj na internete. Čo myslíte, ako zareaguje psychika dorastenca? Nech si každý čitateľ spraví svoj vlastný obraz. O vplyve sociálneho tlaku na výkon sme písali v jednom z našich predchádzajúcich článkov.

Nebolo výnimkou dočítať sa na spomínaných weboch ako klesá úroveň líg kvôli odchodom dobrých hráčov do zahraničia . Áno, bola to pravda. Je však vhodné to povedať na rovinu takto priamo? Čo takto informovať o tom, že nadmerný odchod hráčov by mal zaujímať kompetentných bez zhadzovania tých, ktorí ligu hrajú? A to nevravím o komentároch, ktoré sa na vyskytli v online priestore. Urážanie nebolo vôbec výnimkou, skôr pravidlom. Holt, asi máme vyzdvihovanie negatív a poukazovanie na chyby v krvi.

Nikto totiž neupiera, že sa chyba v zápase stala, ani že klesla kvalita líg. Ide len o prezentáciu a spôsob poukázania na tieto problémy. Môže totiž znamenať rozdiel v motivácii zlepšiť sa a rezignáciou. Pozitívna motivácia je silnejšia, než negatívna (v tomto prípade je negatívnou motiváciou snaha hráča, aby sa o chybe nepísalo, nehovorilo, atď, čo na neho vytvára tlak). A za to, že sa kvalita ligy znižuje predsa nemôžu hráči, ktorí hrajú v rámci svojich možností. Kto ich však na tieto možnosti dostal? Miesto motivácie zlepšovať sa sú hráči demotivovaní vôbec na sebe pracovať. Veď z každej strany počúvajú, že nemajú kvalitu.

Rodičia

Presunieme sa k ďalšej, veľmi dôležitej kategórii, ktorá roky ničila kultúru nášho tímu. A mala hneď niekoľko problémov. Ako prvý by som spomenul osobné spory rodičov, ktoré sa neraz prenášali do kolektívu. Nie, nepanovala medzi všetkými hráčmi nevraživosť len preto, že sa ich rodičia nemali radi. No názory tých, čo vychovávajú, zásadne ovplyvňujú vnímanie mladých hráčov. A výnimkou nebolo ani to, že po ceste z tréningu sa mi istý počet rodičov nepozdravil. Ako chceme potom vytvoriť fungujúci kolektív, ak ho ničia rodičia? S týmto úzko spojené bolo aj „komentovanie“ zápasov. Počas choroby či zranenia som najradšej sedel sám, izolovaný od zvyšku rodičov. Opomenúc slovník, na každého spoluhráča som počul spŕšku negatív pri chybe. Z času na čas to bola pochvala, ak sa konkrétnemu chalanovi darilo. Na tribúne však prevládala kritika krížom krážom, na každého len nie na toho svojho (čo samozrejme nič neospravedlňuje, takéto reči jednoducho na tribúnu nepatria). Miesto podpory a vyzdvihovania hoc len malých pozitív bolo počuť závisťčakanie na chybu. Ktorá samozrejme prišla. Je vôbec niekto, kto si myslí, že hráči vo vývoji budú hrať bezchybne? A tu to stále nekončí. Rodičia nemali problém kritizovať trénera, jeho postup a bez problémov mu do jeho práce dohovárali, pričom to robili osobne alebo telefonicky. Snáď neprekvapí, že sa niektorí trénerom aj vyhrážali. Takéto správanie neškodilo iba ostatným, ale v prvom rade aj ich vlastným deťom.

Riešenie je extrémne jednoduché. Opäť vyzdvihnem SZĽH, pretože na stránke majú dokumenty, ktoré vzdelávajú rodičov ako sa správať. Povinnosťou každého rodiča nemusí byť ich študovanie. Postačí, ak tieto informácie interpretuje na rodičovskom združení tréner a rodičia sa ich budú DRŽAŤ. A rešpektovať. Túto chybu majú v rukách iba oni.

Korupcia a rodinkárstvo

V rebríčku vnímania korupcie je Slovensko na nelichotivom 50.mieste (celosvetovo)[2]. Bezpochyby sa tento problém prenáša aj do športu. Tento citlivý problém bol prítomný, žiaľ, aj u nás. Medzi nami totiž boli chalani, ktorým sa vždy všetko prepieklo, vždy dostali o šancu (o 100 šancí) viac než ostatní či výnimkypríležitosti, o ktorých mohli ostatní len snívať. A to na základe známostí či sponzorstva. Viedlo to až ku komicky absurdným situáciám, nad ktorými sme mohli tak krútiť hlavami. Sťažovať sa nepomohlo. Všetci o tomto probléme vedeli.

Vyriešiť korupciu nie je jednoduché. Začať sa musí v svedomí trénerov a rodičov a kontrolnými opatreniami, napríklad nezávislou komisiou, kontrolujúcou prácu trénerov a funkcionárov či transparentným financovaním.

Komunikácia, možnosti a maličkosti

Na komunikácii to veľakrát viazlo. Či už zo strany vyšších funkcionárov alebo trénerov. Nejasné odpovede typu: včas sa dozvieš, nechaj sa prekvapiť, lebo som povedal, atď nám nedávali veľa dôvery. Neochota pochopiť problém hráča, nezáujem vypočuť ho, trochu kriku či nadávok alebo sľuby o rôznych úkonoch (zahráš si, spravíme x,…). Ako som už spomenul vyššie, pokus o adresovanie výhrad (so snahou ich vyriešiť) skončil uzavretý ako neopodstatnená snaha o hľadanie chýb tam, kde nie sú. Niekoľko snažení o, napríklad, správnu rozcvičku, možnosť trénovať streľbu a stickhandling mimo ľadu, zmenu aspoň niektorých cvičení (väčšinu tréningov sme už poznali naspamäť) či žiadosť trénovať hru v nevyrovnanom počte hráčov skončilo prostým zamietnutím. Tréningy boli repetetívne a chalani, ktorí hrali v zahraničí nám podávali informácie, že sa niektoré cvičenia už dávno nevykonávajú. Uf, a videl som, ako sa hráč draftovaný v NHL z cvičení na jednom tréningu smial.

No neboli to iba neefektívne tréningové metódy (zn.autora: prekonzultované s kondičným trénerom a prečítané v odb.literatúre), ktoré neprispievali k optimálnemu výkonu. V modernom športe je snáď každému jasné, že bez správnej životosprávy to jednoducho vrcholovo nejde. A zatiaľčo tréneri nevedia ovplyvniť náš spánok, vedia čo objednať na obed či večeru. No a optimálne to rozhodne nebolo. Palacinky s nutelou sú fajn, ale asi ku optimálnemu výkonu na zápase nepomôžu. Oproti iným problémom sa toto dá považovať za maličkosť, avšak aj takéto maličkosti dokážu spôsobiť rozdiel, najmä v dlhodobej perspektíve. Resty má v tejto tematike aj SZĽH – prezentácia na ich stránke totiž neobsahuje žiadne relevantné zdroje (anecdotal evidence nie je relevantný dôkaz) a je plná odborných či gramatických chýb (napr.“nadbytočné bielkoviny sa ukladajú vo forme tuku,“ čo nie je pravda[1]). A sú to aj maličkosti, ako zlé vzťahy medzi správcom štadióna a klubom, vyúsťujúce v nedôstojné podmienky (nie, chodiť vo výstroji okolo štadióna na druhú plochu nie je vhodné riešenie, najmä ak sú na štadióne 3 prechody). Na kvalitu výstroja, ktorý sme dostávali, nemožno povedať nič zlé, keďže otázka financovania športu je dlhodobo na zlej úrovni. Úplne fér však nebolo zákulisie jej prerozdeľovania, ktoré nám často zdvíhalo obočie.

Aj maličkosti a zlá komunikácia patria medzi vyriešiteľné veci a to opäť snahouprístupom kompetetných ľudí. Stačilo by iba brať názorypripomienky ako pozitívne námietky na zlepšenie než ako bezpodmienenú kritiku. Zároveň by sa tréneri mali sami chcieť naďalej vzdelávať, čítať moderné publikácie a aplikovať nové poznatky v praxi. Okrem toho by vyriešila, ako som spomenul, 90% problémov len zmena z prístupu „nebudeme nič meniť“ na „hľadajme cestu, ako to spoločne vyriešiť.“

Napriek hore spomenutým chybám mám nádej, že sa ich podarí vyriešiť a slovenský hokej dostať späť tam, kde kedysi bol. Nateraz je jeho úspech, a povedzme to otvorene, závislý na snahe jednotlivých hráčovinovatívnych trénerov, než na koncepčnej, celoslovenskej práci. Sme však iba krôčik od skutočnej zmeny, čoho dôkazom sú aj sympatické snahy zväzupublikáciu odborných informácií. Len ich treba správne posunúť hráčom, rodičomtrénerom, keďže sú takmer dokonale skryté na webovej stránke hockeyslovakia.sk. A potom ich už iba aplikovať do praxe.

Zdroje:

[1] Exercise Physiology; S.Powers, E.Howley; 6th Edition; McGraw - Hill; New York; 2007

[2] https://www.transparency.org/news/feature/corruption_perceptions_index_2017

www.hockeyslovakia.sk


One thought on “Prežil som 12 rokov v slovenskom hokeji. Má náš systém resty?”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.